„Musím mať pravdu!“

Lucien Siffrid

 Dnešný úpadok našej kultúry je v hlbokom rozpore s dianím podľa Božej Vôle, pretože ona, na rozdiel od ľudského chcenia, podporuje vývoj a výstavbu. V ľudskom myslení, na ktorom celá naša kultúra stojí, je teda, vzhľadom na výsledky, niečo nesprávne.

Najväčšia chyba spočíva v tom, že ľudia nie sú schopní pokorne prijímať poznanie zákonitého diania v hlbších súvislostiach, nie sú schopní skloniť sa s tvorivou radosťou pred prameňom celého bytia. Človek chce sám dobývať prírodu, chce ovládnuť prírodu! Domnieva sa, že sám je východiskom všetkého poznania. Preto je i myslenie a konanie človeka sebavedomé a nedbá na vyššiu Vôľu.

Všimnime si veľmi rozšírený spôsob komunikácie medzi ľuďmi. Väčšine vôbec nezáleží na objektívnej pravde, ale na prvom mieste zdôrazňuje svoj vlastný názor, vlastnú skúsenosť. Keď niekoľko ľudí hovorí o veciach každodenného života, snažia sa ohúriť jeden druhého – či už svojimi vedomosťami alebo svojimi zážitkami, starosťami, bolesťou alebo skúsenosťami z užívania si života. Ak takéto rozhovory počuje skutočný odborník, vidí, aké obmedzené jej ich poznanie, ale ako veľmi im záleží na tom, aby vynikli, aby ostatní obdivovali ich znalosti a ich názor uznali ako správny. Často je v pokušení zamiešať sa do rozhovoru a uviesť prehnané zmýšľanie na pravú mieru. Tým by síce zamedzil zbytočnému táraniu, ale nepresvedčil by ich; len by možno urobil zadosť vlastnému pocitu samoľúbosti, pretože by v ňom naozaj našli vynikajúceho odborníka, ktorému by sa ostatní snažili lichotiť, aby zakryli svoje rozpaky.

Malo by nám záležať na tom, aby nám v podobných situáciách, v ktorých sa ocitáme častejšie, ako si uvedomujeme, šlo o službu pravde, o objektívnosť a nie iba o uspokojenie vlastnej samoľúbosti.

Zamyslime sa nad podstatou väčšiny sporov a debát, ktorými sa v mysli tak intezívne zaoberajú rôzni vedeckí a kultúrni pracovníci či kritici. Každému z nich ide o to, aby dokázal, že pravdu má on a nie jeho protivník. Rovnako zažitým zlozvykom je tiež súperenie, ktoré preniklo tak hlboko do mäsa a krvi, že celé myslenie, reč aj konanie ľudí je ním nasiaknuté. Aj politika, hospodárstvo, umenie, veda, priateľstvá či rodinný život a manželstvá sú týmto nezdravým súperením otrávené.

Snaha dokázať, že „ja mám pravdu“, je príznakom silnej samoľúbosti a egoizmu, pretože ľuďom vtedy nejde v skutočnosti o pravdivosť, ale o dôkaz, že „na moje slová došlo“. Len málokto si to dostatočne uvedomuje a snaží sa toto nutkanie uplatniť svoju samoľúbosť v sebe potláčať, aby prekonal seba samého i svoju túžbu vyniknúť.

Spoločenská a sociálna závislosť ľudí na sebe vyvoláva len zvýšené napätie, trenice a mnoho nespravodlivosti, pretože vo väčšine prípadov nikomu nejde o skutočnosť, ale o vlastné ja.

Tak plynie väčšia časť života ľudí bez obsahu duchovných hodnôt, sprevádzaná všednými zmenami a udalosťami, ktorým sa s nepochopením hovorí „osud“. Celkom im uniká možnosť stať sa pánmi svojho osudu, k čomu by sa mohli priblížiť, keby sa pokúsili premôcť seba samých.

Tomu, kto poctivo hľadá, by prospelo, keby sa pri vyjadrovaní vyhýbal používaniu zámena „ja“, ak ním chce zdôrazniť dôležitosť svojej osoby. Ak by veta po vylúčení tohto zámena stratila pôvodný zmysel, je lepšie ju vynechať.

Oveľa ťažšie je však v sebe objaviť skrytú domýšľavosť, ktorá sa často skrýva napríklad tam, kde sa často používa zámeno „my“. Ak nechcem ospravedlňovať priamo seba, tak úspešne ospravedlňujem akési kolektívne „my“ – ...my máme ešte mnoho chýb..., ...sme voči sebe často ľahostajní...“ a podobne. Je jednoduché zamieňať tieto zámená a býva to opäť v prospech vlastného ja. Veď človek, ktorý sa naozaj usiluje o vyššie hodnoty, nepotrebuje hovoriť o tom, aký je a kým je, aby o tom iných presvedčil.

Rozum si dokáže vždy nájsť vhodnú výhovorku na to, aby ospravedlnil nedostatky, chybné konanie či zlozvyky. Nikto z nás neostal nedotknutý pred pustošivými následkami nesprávneho myslenia.

Keby sme sa vážne snažili o to, aby sme viac spoznávali Boha a jeho pôsobenie prostredníctvom Zákonov Stvorenia a nielen uznávali Ho, vyrástla by v nás radostná vďaka za to, že smieme existovať. Pokiaľ to nedokážeme, je naše myslenie zrejme pokrivené.

 

„Musím mať pravdu!“