Nesprávne cesty

Abdruschin

Ľudia žijú, okrem malých výnimiek, v bezhraničnom a pre nich veľmi osudnom omyle!

Boh za nimi nepotrebuje behať a prosiť ich, aby uverili v jeho bytie. Ani jeho služobníci nie sú vysielaní na neprestajné napomínanie, aby od neho ľudia neupúšťali. To by bolo predsa smiešne. Je to znevažovanie a znižovanie vznešeného Božstva takto myslieť a niečo také očakávať .

Toto mylné chápanie spôsobuje veľkú škodu. Je živené správaním mnohých skutočne vážnych duchovných pastierov, ktorí sa v ozajstnej láske k Bohu a k ľuďom stále znovu snažia obracať na vieru ľudí lipnúcich len na pozemskom, presviedčať ich a získavať ich pre cirkev. To všetko prispieva len k tomu, že sa donekonečna stupňuje už aj tak dosť pohotová domýšľavosť človeka na vlastnú dôležitosť a mnohí sú nakoniec skutočne uvádzaní do bludnej predstavy, že ich treba prosiť, aby chceli dobro. To prináša aj ono zvláštne stanovisko väčšiny všetkých „veriacich“, ktorí sú oveľa skôr odstrašujúcimi príkladmi ako vzormi. Tisíce a tisíce z nich v sebe pociťujú určité zadosťučinenie a povznesenie v povedomí, že veria v Boha, že svoje modlitby vykonávajú s patričnou vážnosťou a že svojim blížnym úmyselne nespôsobujú škody.

V tomto vnútornom „povznesení“ pociťujú akúsi odplatu za dobro, Božiu vďaku za svoju poslušnosť, cítia sa spojení s Bohom, na ktorého zavše aj myslia s určitým posvätným oduševnením, ktoré vzbudzuje alebo zanecháva pocit blaženosti, ktorým sa šťastne opájajú.

Ale tieto zástupy veriacich idú nesprávne. Žijú šťastne v blude, ktorý si sami vytvorili, a tak sa nevedomky zaraďujú k oným farizejom, ktorí prinášajú svoje malé obete so skutočným, ale nesprávnym pocitom vďaky: „Pane, ďakujem Ti, že nie som ako tí druhí.“ To sa síce nevyslovuje, ani sa na to v skutočnosti nemyslí, ale „povznášajúci pocit“ vo vnútri nie je ničím iným než takouto nevedomou ďakovnou modlitbou, ktorú už aj Kristus označil za nesprávnu.

Toto vnútorné „povznesenie“ nie je v takých prípadoch nič iné než prejav sebauspokojenia, vyvolaného modlitbou alebo úmyselne chcenými dobrými myšlienkami. Tí, ktorí sa vydávajú za pokorných, sú väčšinou veľmi ďaleko od toho, aby boli skutočne pokorní! Často to vyžaduje premáhanie hovoriť s takými veriacimi. Nikdy a nikde nedosiahnu v takom stave tú blaženosť, ktorú údajne majú už istú! Radšej nech sa starajú o to, aby azda celkom nezahynuli vo svojej duchovnej pýche, ktorú považujú za pokoru. Mnohí teraz ešte úplne neveriaci ľahšie vojdú do Božieho kráľovstva, ako všetky tie zástupy so svojou predstieranou pokorou, ktoré v skutočnosti pred Boha nepredstupujú s jednoduchou prosbou, lež s nepriamou požiadavkou, aby ich odmenil za modlitby a zbožné slová. Ich prosby sú požiadavkami, ich správanie je pokrytectvo. Budú odviati od jeho tváre ako prázdne plevy. Odmeny sa im dostane určite, ale ináč, ako si myslia. Už na zemi sa nadostač nasýtili vedomím svojej vlastnej hodnoty.

Pocit blaha zanikne zakrátko po prestupe do jemnohmotného sveta, v ktorom sa prejaví tu sotva tušené vnútorné cítenie, zatiaľ čo doteraz prevažne len myšlienkami vzbudzovaný pocit vyjde navnivoč.

To vnútorné tiché, takzvané pokorné očakávanie niečoho lepšieho nie je v skutočnosti ničím iným než požiadavkou, aj keď sa to inak vyjadruje čo ako peknými slovami. Každá požiadavka je však namyslenosť. Len Boh má právo vyžadovať! Ani Kristus neprišiel k ľuďom so svojím posolstvom prosiac, ale varujúc a vyžadujúc. Dával síce vysvetlenia o Pravde, ale nedržal pred očami poslucháčov vábivé odmeny, aby ich tým povzbudil stať sa lepšími. Vážne hľadajúcim pokojne a prísne prikazoval: „Choďte a konajte podľa toho!“

Vyžadujúc stojí Boh pred ľudstvom, nie vábiac a prosiac, ani nie nariekajúc a smútiac. Pokojne prenechá všetkých zlých a dokonca aj všetkých váhajúcich temnu, aby tí, ktorí mieria nahor, neboli viac ohrozovaní útokmi, a aby tým ostatným dal dôkladne prežiť všetko, čo považujú za správne, aby spoznali svoj omyl!