Poctivosť

Anton Hlinka

Poctivosť je jedna z najvzácnejších cností, nielen preto, že je zriedkavá, ale i preto, že zahrňuje v sebe mnoho iných veľmi cenných vlastností. Je práve tak vecou srdca a rozumu, ako i vonkajšieho prejavu.

Aby sme mohli niekoho charakterizovať ako poctivca, nestačí iba jeho priamočiare a spravodlivé počínanie, lebo by mohla pri tom zohrávať rolu i vypočítavosť, podvedomý záujem získať výhody hmotnej alebo inej povahy, napr. pochvalu, dobré meno, popularitu, slávu apod. K poctivosti treba celú osobu – vnútro i vonkajšok – integritu, totálnu pravdivosť ducha i vonkajšej činnosti. Až vtedy je vnútro čisté, tvár jasná, oko žiarivé a pokoj v celom vystupovaní – všetko znaky poctivca.

Poctivosť je buď z jedného kusa alebo je sebaklamom. Nikto nemôže byť poctivým vo vlastnej rodine a nebyť takým v zamestnaní. Nikto nebude poctivý v politike, ak nie je poctivý v manželstve. Nikto nie je poctivcom vo verejnom živote, ak v súkromnom lavíruje. Poctivosť to nie je voľajaký koláč, ktorý možno krájať na kusy. Je to vec svedomia, ktoré je isté, priame. Je to vec čistého srdca, o ktorom je reč v blahoslavenstvách a javí sa v geste i vo výraze tváre, v slove jako v úsmeve, v práci ako v reči. Používa slová pravdivé, s nefalšovaným akcentom, nevyumelkované gestá, priamočiarosť v spoločenských vzťahoch. Nič mu nie je odpornejšie ako robiť, hovoriť či tváriť sa „ako keby“.

Najčastejšie sa výraz „poctivý“ používa na charakteristiku ľudí vo verejnom živote, ak sú vo všetkom spoľahliví alebo naopak, ak sa za nijakých okolností nedajú kúpiť za peniaze, kariéru, spoločenské postavenie, obľubu alebo iné výhodné vzťahy k ľuďom. V politike a vo verejnom živote vôbec sú tieto osobnosti také zriedkavé, že občania po toľkých zlých skúsenostiach nie sú ochotní veriť nikomu. Skôr sa klonia k názoru, že ide iba o dobre priliehajúcu masku. Nikto nie je väčšmi ohrozený profesionálnymi nebezpečenstvami – bohatstva, slávy a moci – ako politik. Dokonca aj spomedzi tých, ktorí boli ako nepolitici známi svojou všestrannou integritou sa nejeden potkne alebo úplne zlyhá.

Ale poctivosť sa vyžaduje nielen od ľudí s výnimočným spoločenským postavením, ale aj od všetkých občanov – otca rodiny, manžela, remeselníka, obchodníka, lekára a technika. S akým zadosťučinením ľudia zaplatia aj vďačným prepitným remeselníkovi za opravu, keď vidia, ako poctivo sa venuje svojej práci! A koľko vďačných pacientov máva lekár, keď sa presvedčia, že je poctivý a svedomitý.

Keď poctivci urobia chybu, vedia si ju aj priznať. Neprehodia cez ňu zlatý pláštik výhovorky na oklamanie iných alebo i seba. Beztak si časom všetci uvedomia, že za deformácie nie je zodpovedné zrkadlo, ale tvár. Poctivca poznať i pri pochybení. Uzná svoj omyl, resp. zlý krok. Ani nezmenšuje svoju zodpovednosť, ale ani nezveličuje, čiže nesiaha za úskokom nariekať nad svojou bezodnou biedou, aby vzbudil súcit. Tým by vlastne robil ďalšiu chybu.

„Kto otvorene prizná svoje zlé vlastnosti, nie je ďaleko od dokonalosti.“ (W.A. Heiby). Poctivec sa preto vždy v živote uplatní, aj keby neurobil kariéru. Všade vzbudzuje dôveru a to na neho spätne pôsobí tak, že neupustí od svojej priamej cesty.

Poctivosť ako i každá iná cnosť, predpokladá aj ďalšie mravné vlastnosti ako pravdovravnosť, úprimnosť, nezištnosť, ďalej kardinálne cnosti pevnosti, spravodlivosti, ale najmä prezieravosti, ktorá je dušou všetkých cností.

Hoci si poctivca každý váži, predsa sú to ľudia veľmi zriedkaví. Príčinou je predovšetkým nedostatok dlhodobej všestrannej výchovy, ktorá by nielen prihliadala na vytváranie predpokladov tejto cnosti, ale by aj vedela natrvalo inšpirovať k takým zdrojom motivácie, ktoré by nikdy nevyschli.

Ako mnoho iných cnostných modelov správania ani tento nie je „en blogue“ predmetom výchovy, ale ovocím konvergenčne sa vyvíjajúcich, eticky relevantných vlastností ako dôkladnosť, ohľaduplnosť, presnosť, spravodlivosť, svedomitosť, trpezlivosť, spoľahlivosť apod. Ak rodina, škola a prostredie, v ktorom mladý človek rastie, systematicky dbá na pestovanie týchto vlastností, ich zdravým plodom bude – okrem iného – poctivosť.

Rodičia môžu dať deťom i v tomto ohľade tie najlepšie základy. Spočívajú však na plastickej, stále sa vyvíjajúcej živej podstate, vystavenej mnohorakým vplyvom. Prvým z nich je škola. Priam vytrhne dieťa z rodiny a svojím pôsobením nielen konkuruje rodine, ale sa veľmi často tak v obsahu výchovy ako aj v motivácii stavia proti nej. Okrem toho v narastajúcej miere zohráva dôležitú úlohu ulica, zábavný priemysel a rozkošníctvo.

Keď sa človek vymaní spod diktátu školy a ulice, je už fáza výchovy podľa všeobecne odôvodnenej či neodôvodnenej praxe skončená a začína dlhé obdobie sebavýchovy a cieľavedomého mravného rastu. Je to spravidla iba u tých, ktorí majú zmysel pre mravnosť, ale skôr z hľadiska pozitívneho ako negatívneho. Konkrétne: nesústreďujú sa natoľko na mravné pády či hriechy, ako na osvojenie si dobrých modelov správania sa. Ak majú pritom staršieho skúseného priateľa, múdreho poradcu, môžu v krátkom čase dosiahnuť veľké úspechy v každom ohľade – i v poctivosti. Škoda, že aj profesionálni vychovávatelia tak málo dbajú na vychovu sociálnych vlastností či cností. Ak sa u niekoho predsa len aspoň čiastočne vyvíjala alebo vyvinula, tak iba pod vplyvom čisto praktickej motivácie, a či utilitaristickej etiky: ak budem mať všetko v poriadku a budem známy ako poctivec, dostanem sa dopredu a urobím kariéru. Ale toto už nie je poctivosť lež vypočítavosť. Takíto ľudia sú schopní v nádeji na veľký zisk opustiť účelovú poctivosť v malom.

Poctivosť pre poctivosť samu je nemysliteľná a nemožná. Opravdivá cnosť poctivosti môže mať iba jednu jedinú motiváciu, a to je tá transcendentálna: láska k Spravodlivosti, lebo za ňou stojí sám Boh, Stvoriteľ, zmysel a cieľ ľudskej bytosti

Úryvok z knihy Anton Hlinka "Každý sa môže zmeniť - Dynamické modely správania" Vydavateľstvo DON BOSCO 1994