Čo rozprávala stará skriňa

Maria Halseband : Pohádky pro malé i velké

    Pri najdlhšej stene izby stála stará skriňa. Bola nádherne vyrezávaná a vykladaná, naozaj krásna práca neznámeho tovariša, ktorý ju kedysi, pred dávnymi časmi, zhotovil ako svoje majstrovské dielo.

  

   Už dvesto rokov stála skriňa v tomto dome a bola cenená ako drahocenný kus nábytku. Ľudia sa rodili a umierali, avšak skriňa zostávala rovnako krásna a v jej veľkých zásuvkách voňalo snehobiele plátno.

     Keď vládlo v dome šťastie a láska, žiarila i stará skriňa. Akonáhle ju niekto otvoril, tak zaspievali jej dvere veselým a jasným tónom. Keď však bol dom plný zlých myšlienok, hnevu, nepriazne a nenávisti, potom aj stará skriňa bola potemnená. Vtedy sa jej veľké dvere otvárali s hlasným zaškrípaním, ktoré zreteľne hovorilo: „Nechajte ma na pokoji, vy škaredí ľudia!“ Aj skriňa mala v sebe život a jedného dňa to dala zreteľne najavo.

    Do domu prišla mladá pani a s ňou vošlo šťastie a radosť. Stará skriňa bola starostlivo očistená a vyleštená, vyrezávania a ozdoby sa len leskli. Jej dvere častokrát za deň spievali jasavú pieseň, lebo do jej veľkého tela bolo narovnávané nové prádlo.

     Ak bola mladá pani sama doma, zdržovala sa takmer vždy v izbe, v ktorej bola umiestnená táto skriňa.

     Sem do tejto izby si tiež prisťahovala šijací stolík i veľkú leňošku a tu šila maličké, nežné detské prádlo. Bol daždivý deň a mladá žena, sklonená nad prácou, si trochu zdriemla, keď v tom ju prebudil spevavý tón starej skrine. Udivená pozrela ku skrini a náhle počula, ako starý hlas zreteľne hovorí.:

     „Rada by som ti poďakovala za to, že ma máš v takej úcte. Tak čisto ako teraz, nebola som ešte vyleštená doteraz nikdy. Zdá sa mi, ako by sa i moje jazvy vyhladzovali. U teba je tak príjemne, že všetko blaženosťou pookrieva. To preto, že šíriš okolo seba len dobré myšlienky.“

     Pozrime sa, čože ty vieš hovoriť ľudskou rečou?“ ozvala sa prekvapene mladá žena. „Nevedela som, že nábytok tiež žije!“

     „Samozrejme, hlavne vtedy, keď bol vytvorený s takou láskou a v takej núdzi ako ja!“ povedala skriňa. „Ak chceš, rozpoviem ti svoj príbeh:

     Keď som sa prebudila k životu, stála som v dielni veľkého majstra. Mladý, bystrý pomocník pracoval na mne neúnavne. Vynaložil na moje zdokonalenie všetok svoj um a zručnosť, akých bol schopný. Pracoval s veľkou láskou, pretože vedel, že pokiaľ sa mu dielo podarí, stane sa majstrom a bude si môcť priviesť domov nevestu. Preto som bola taká krásna, lebo som sa zrodila z čistých túžobných myšlienok a prianí. Nevesta bola majstrovou dcérou a mladí ľudia sa už tešili na spoločnú cestu životom, lebo som už mala byť skoro hotová. Tiež ja som sa radovala z ich tichého šťastia a videla som, ako okolo môjho tvorcu, mladého tovariša Jána, krúžia len radostné myšlienky, ako okolo teba.

     Aby si mi rozumela – ja totiž môžem vidieť myšlienky, ktoré majú v sebe život a majú svoju formu.

     Ach ľudia, ľudia, keby ste to vedeli a mohli ich tiež vidieť! Poznala som kedysi starú pani, ktorá smela vidieť myšlienky ľudí a tá, zhnusená nimi, úplne ochorela. Tá pani videla všetku ľudskú zlobu. Ale ľudia, akí už sú, hovorili o nej, že je pomätená a nedbali jej slov. Žila tu v dome osamelo a často sa so mnou rozprávala. Ale prepáč, pokiaľ je niekto tak starý ako ja, ľahko odbočí a zarozpráva sa..... Chcem ti predsa rozprávať o Jánovi. Kde som to prestala? Aha, už viem:

     Okolo tovariša Jána som vídala vznášať sa veselé bytosti a ľahké, svetlé postavy. Niekedy, keď už bol skutočne zúfalý a nič sa mu nedarilo, nech sa namáhal ako chcel, spomenul si na Betku, svoju nevestu. Hneď sa objavili svetlé reťaze z ruží a práca mu išla opäť lepšie od ruky. Všetko išlo svojimi dráhami. Až jedného dňa prišiel k nám pomocník Oto. Ako som počula rozprávať, pracoval u majstra už skôr. Avšak súčasne s ním vplazil sa do dielne temný mrak.

     Akonáhle ma uvidel, usadil sa mu na pleciach šedivý, škaredý červík. Bola to závisť! Červík vystrkoval ihneď svoju škaredú hlavu a naťahoval ju smerom k Jánovi. Okolo neho však bolo toľko svetla, že ho nemohol zasiahnuť. V tom okamžiku vstúpila do dielne tiež Betka a nežne sa s Jánom pozdravila. Úžasom som otvárala oči na škaredého zeleného hada nenávisti, ktorý sa zavesil Otovi na krk a stále viac rástol a mohutnel.

     Tiež Oto si prial získať Betku za ženu a teraz videl, že ona dala svoje srdce inému. I v nasledujúcich dňoch a týždňoch zo zeleného hada vyrástol medzitým veľký drak. Oto bol úplne obotkaný zlými myšlienkami. Aj keď tieto myšlienky nemohli zasiahnuť môjho dobrého Jána, predsa len trvalá blízkosť zla, ktoré mu kládlo do cesty toľko prekážok, vzala mu všetku radosť. V práci na mne pokračoval, ale už si nepospevoval ako predtým, ba zdalo sa, že i smiať sa už zabudol. Ako inak tomu bolo dovtedy kým prišiel Oto.

     Ale predsa som sa dočkala dňa, kedy v plnom lesku a nádhere som stála v dielni dokončená. Všetci ma obdivovali a mladá dvojica si ma prezerala s blaženou radosťou. Druhý deň som sa mala ukázať majstrom z mesta a v ten istý deň mal byť Ján vyhlásený za majstra.

     V noci, práve keď som začínala driemať, vrzgli dvere na dielni a tovariš Oto vstúpil potichu dovnútra. Prikradol sa ku mne a ja som sa tak zľakla, že sa mi až zatajil dych. Jeho blízkosť ma tiesnila, pretože bol celý ovešaný zlými myšlienkami. Tieto myšlienky odletovali a opäť sa k nemu vracali ďaleko mohutnejšie a škaredšie.

     Vieš, s myšlienkami je to vždy tak!“ prerušila skriňa rozprávanie. „Odletí od teba, aby si hľadala rovnorodé druhy. Preto sa k tebe potom vracajú posilnené, ty máš dvojnásobnú radosť a tvoje okolie je stále svetlejšie a krajšie. Samozrejme tiež k zlým ľuďom vracajú sa všetky ich zlé myšlienky mnohonásobne zosilnené. Ale počúvaj ďalej:

     Oto zobral sekeru a zasekol ňou do mňa tak prudko, že moje krásne vyrezávanie bolo úplne zničené a ja som vykríkla hnevom a bolesťou. Potom sa škaredo zasmial a odišiel preč.

     Ráno prišiel Ján. Keď uvidel, aká som zničená, horko zaplakal. Za chvíľu prišli majstri a ja som videla ich myšlienky. Niektorí mali radosť z toho, že Jánova práca je pokazená, pretože mu závideli. Ale väčšinou cítili sústrasť s mladými ľuďmi a boli rozhorčení nad hanebným činom.

     Vyhlásili Jána za majstra pod podmienkou, že ma opraví, ako najlepšie to bude možné. Nedokážem ti ani vypovedať tú radosť v dome, keď majstri odišli! Všetci boli šťastní a veselí. Tej noci Oto zmizol, neznámo kam. Ján ma opravil a až potom som sa stala veľmi obdivovaným majstrovským dielom a slúžila som šťastným manželom po celý ich dlhý život.“

     Mladá žena bez dychu počúvala. „Milá, dobrá, stará skriňa!“ povedala potom. „Čo všetko si prežila! Musíš mi rozprávať ešte oveľa viac! Nedozvedela si sa, čo sa stalo s Otom?“

     „Nepýtaj sa ma,“ povedala skriňa. „Je to smutná história! Všetko zlo sa k nemu vrátilo.“

     „A u mňa?“ pýtala sa mladá pani, „vidíš u mňa skutočne len dobré myšlienky?“

     „Vidím okolo teba poletovať maličkú svetlú dušičku,“ povedala skriňa a zapraskala vo všetkých pántoch. „Už skoro zavíta do tohto domu nová radosť!“