Dobrá víla

Úryvok z knihy: „Energie života“ od Vladimíra Megreho, 2004

Žili na svete obyčajní manželia, Ivan a Jelena. Manžel sa vrátil z práce, sadol si do kresla k televízoru a čítal noviny. Jeho manželka Jelena pripravovala večeru. Podávala mu ju a hnevala sa, že nič poriadneho doma nerobí, zarába málo peňazí ..... Manželkine výčitky Ivana znervózňovali. Ale neodpovedal jej hrubosťou, len si sám pre seba myslel: „Sama je neupravená a ešte mňa ide poučovať. Keď som sa oženil, bola úplne iná – krásna, láskavá.

Raz, keď nahnevaná manželka požiadala Ivana, aby vyniesol smeti, neochotne sa odtrhol od televízie a išiel von. Vracajúc sa, zastavil sa u dverí domu a v myšlienkach sa obrátil na Boha:

„Bože môj, Bože môj! Nevydaril sa mi život. Naozaj mám celý svoj život stráviť s tak ufrflanou a nepeknou manželkou? Veď to nie je život, ale neustále trápenie.“

A naraz Ivan počul tichý Boží hlas:

„Mohol by som ti s tvojim nešťastím pomôcť syn môj: dám ti za manželku krásnu dobrú vílu, ale keď susedia uvidia náhlu zmenu v tvojom osude, budú veľmi ohromení. Urobme to takto: postupne budem meniť tvoju manželku, naplňovať ju duchom dobrej víly a zlepšovať jej zovňajšok. Ale zapamätaj si, pokiaľ chceš žiť s dobrou vílou, tvoj život sa musí stať dôstojným dobrej víly.

„Ďakujem ti, Bože. Ktorýkoľvek muž zmení svoj život kvôli dobrej víle. Len mi povedz, kedy začneš meniť moju manželku?“

Trochu ju zmením hneď teraz a postupne ju budem vylepšovať.“

Ivan vošiel do domu, posadil sa do kresla, vzal do rúk noviny a opäť zapol televíziu. Ale nejako nemôže čítať, nemôže sa pozerať na film. Nemôže sa dočkať. Ide sa pozrieť na manželku, či sa aspoň trošku mení?

Postavil sa, otvoril dvere do kuchyne, oprel sa ramenom o veraje a začal si pozorne obzerať svoju manželku. Stála chrbtom k nemu a umývala riady, ktoré zostali po večeri.

Jelena naraz pocítila mužov pohľad a otočila sa ku dverám. Ich pohľady sa stretli. Ivan si obzeral svoju ženu a premýšľal: „Nie, žiadnu zmenu na svojej manželke nevidím.“

Keď Jelena zbadala neobvyklú manželovu pozornosť, ničomu nerozumela, upravila si zrazu vlasy, začervenala sa a opýtala sa:

„Prečo sa, Ivan, na mňa tak pozorne dívaš?“

Manžel nevedel, čo má povedať, sám prišiel do rozpakov a naraz povedal:

„Možno by som ti mohol pomôcť s riadmi? Z nejakého dôvodu sa mi zdalo....“

„S riadmi? Pomôcť mne?“ tíško sa opýtala udivená manželka, vyzliekajúc si zašpinenú zásteru, „veď som ho už umyla.“

„To je neuveriteľné, takto sa mení pred očami,“ pomyslel si Ivan, „naraz opeknela.“

A začal utierať riady.

Ďalší deň po práci sa Ivan netrpezlivo ponáhľal domov. Nemohol vydržať, až sa pozrie, ako je jeho ufrflaná manželka premieňaná v dobrú vílu.

„A čo keď už sa v nej objavilo veľa toho z dobrej víly? A ja som sa stále nijako nezmenil. Pre prípad kúpim kvetiny, aby som sa neztrápnil pred dobrou vílou.

Dvere domu sa otvorili a okúzlený Ivan prišiel do rozpakov. Pred ním stála Jelena v sviatočných šatách, práve v tých, ktoré jej kúpil pred rokom. V starostlivo upravených vlasoch mala stuhu. Ivan zneistel a nejako nešikovne jej podal kvetiny, nespúšťajúc z Jeleny oči.

Vzala kvetiny, ľahko povzdychla, sklopila oči a začervenala sa.

„Och, aké prekrásne oči majú dobré víly! Akú miernu majú povahu! Aká neobyčajná je ich vnútorná krása a zovňajšok!“

A zase povzdychol Ivan, keď uvidel na stole príbory zo súpravy, dve horiace sviečky, dva poháre a jedlo lákajúce svojou vôňou.

Keď si sadol k stolu, Jelena tiež zaujala miesto naproti, ale zrazu vyskočila:

„Prepáč, zabudla som ti zapnúť televízor a tu som ti obstarala čerstvé noviny.“

Nepotrebujem televízor, noviny sa mi tiež nechcú čítať, stále tam píšu to isté,“ úprimne odpovedal Ivan, „radšej mi povedz, ako by si chcela stráviť zajtrajší sobotný deň.“

Úplne zarazená Jelena sa opýtala:

„A ty?“

„Náhodou som pre nás kúpil dva lístky do divadla. Ale možno sa budeš chcieť cez deň prejsť po obchodoch. Keď už máme navštíviť divadlo, tak je treba zájsť do obchodu a kúpiť ti dôstojné šaty.“

Ivan sa skoro preriekol: „šaty dôstojné dobrej víly“, zarazil sa, pozrel sa na ňu a opäť bol udivený. Pred ním za stolom sedela dobrá víla. Jej tvár žiarila šťastím, oči sa leskli. Sotva znateľný úsmev bol trochu spýtavý.

„Bože, aké len krásne sú dobré víly! A keď je ona zo dňa na deň krásnejšia, dokážem ja byť dôstojný dobrej víly?“ pomyslel si Ivan a naraz akoby mu blesklo hlavou: „Je treba to stihnúť! Stihnúť, dokiaľ je vedľa mňa dobrá víla. Je treba ju žiadať a úpenlivo prosiť, aby mi porodila dieťa.

„Na čo myslíš, Ivan, na tvojej tvári vidím nervozitu?“ opýtala sa Jelena.

A on sedel rozrušený, nevedel, ako má povedať o tom najtajnejšom. Či je to také jednoduché – prosiť dobrú vílu o dieťa?!. Taký dar mi Boh nesľúbil. Ivan nevedel ako to má vysloviť, vstal a celý červený povedal.

„Neviem.... Bolo by možné..... Chcel som.... povedať... Už dávno.... Áno, chcem s tebou dieťatko, prekrásna dobrá víla.“

Jelena pristúpila k manželovi Ivanovi. Z očí naplnených láskou sa po ružovej tvári kotúľala slzička šťastia. Položila svoju ruku na Ivanovo rameno, ovanul ho jej dych .....

 

„To bola noc! A to ráno! Ten deň!..... Ó, aký je prekrásny život s dobrou vílou!“ myslel Ivan, obliekajúc na prechádzku druhého vnuka.