Duchovné zárodky

Maria Halseband : Pohádky pro malé i velké

 

Z rajskej záhrady, nad ktorou drží Boh Otec svoju dobrotivú ruku a v ktorej sa prechádzajú prastvorení vylieta do vesmíru veľa duchovných zárodkov.

     Hnaní prasilou, padajú z raja ako nežné snehové vločky. Zanedlho sa vznášajú osamotené vo svetlom éteri, túžiace po domove. Teraz však nevedia kam ďalej. Sú tak ľahučké, že každý sebemenší vánok ich rozvíri. Preto sa tiež mnohé z nich pritúlia k sebe, aby mohli zostať spolu.

     „Oblečte si najprv košieľky, vy malí pútnici! Máte ich tu dosť,“ oslovila bezradne poletujúci drobizg svetlá pani v šatách ako z hmly, vznášajúc sa zvoľna k nim.

     Maličkí sa poslušne zahalili do jemného závoja, ktorý im pani hmla podávala, a hneď nimi prešiel zvláštny príjemný pocit. Mohli sa teraz pohybovať tiež trochu istejšie a mohli sa dokonca postaviť na svoje malé nôžky. Prebudila sa v nich túžba po poznaní a vydali sa na svoje prvé objaviteľské cesty.

     Vo svetovom priestore, hlboko pod nimi, vynárali sa a opäť sa strácali tie najkrajšie pestrofarebné lúče, ktoré zvučali nádhernými tónmi, a dušičky sa zvedavo ponáhľali k nim. Dve z nich zostali trochu pozadu a jedna, pretože bola premrznutá a skrehnutá, navliekla si namiesto jednej košieľky hneď dve.

     „Čo to?“ zvolala radostne prekvapená na svoju družku. „Ja sa môžem zrazu ponoriť oveľa hlbšie dolu než ty. To asi preto, že som ťažšia, pretože mám o košieľku viac.“

Toto vysvetlenie pohlo druhou dušičkou, aby nasledovala jej príklad. Tak sa dostali rýchlo o veľký kus nižšie.

     Prekrásny modrý lúč zašušťal okolo nich.

     „Ach také šatôčky by som chcela!“ zvolala túžobne jedna dušička a v tej chvíli sa blankytný lúč položil mäkko okolo nej.

     „Ja by som mala radšej nejaké biele šatôčky,“ povedala druhá ostýchavo a tiež ona bola ihneď zahalená svetlým jasom. Tak putovali obe dve vždy hlbšie a hlbšie. Prvá zatúžila po každom farebnom lúči, ktorý uvidela, takže jej šatôčky boli stále pestrejšie a tmavšie. Druhá zotrvala pri svojej krásnej belostnej farbe, ktorú si pôvodne zvolila.

     Cesta ich viedla stále dolu. Mnohokrát sa na svojej ceste rozdelili, pretože prvá chytala všetky pestré vlákna a zdobila si nimi šaty. Vždy sa však opäť stretli, a čím hlbšie putovali, tým boli väčšie a hutnejšie. Prechádzali teraz obrovskými zoskupeniami hviezd a videli okolo seba vznášať sa  pozoruhodné svety s ich početnými slnkami a mesiacmi. Kométy s hukotom svišťali okolo nich, až im z toho bolo úzko a ťaživo, ale tiahlo ich to stále a nezadržateľne dolu.

     Naraz, ani nevedeli ako, ocitli sa na zelenej lúke pred veľkou bránou, ktorá uzatvárala ich ďalšiu cestu. Z okienka vedľa brány vykukoval maličký mužíček, bytostný strážca brány.

„Dnes to nemá vôbec konca!“ povedal, keď uvidel obidve pútničky. „Poďte dovnútra!“

     „Kde to sme?“ pýtala sa nesmelo pestrá dušička.

     „Čo neviete čítať?“ odpovedal strážca, a ukazoval pritom nahor.

     Maličké dušičky sa však nikdy čítať neučili. Pretože to však boli duchovné zárodky z raja, vedeli ihneď, akonáhle pozreli nahor, že veľký nápis na bráne znamená: „Vchod do ríše bytostného.“

     Prekĺzli okolo prísneho strážcu, ktorý im máličko pootvoril bránu, že sa len tak - tak pretiahli, a vkročili na zvonkovú cestu, ktorá začínala hneď pri vchode.

     „Cink, cink,“ zaznievalo to striebornojasne zo všetkých strán. Tu stál už pred maličkými druhý mužíček priateľskejšej tváre, ktorý s úsmevom pozoroval nové návštevníčky.

     „Ty si mi ale veselé a pestré vtáčatko!“ oslovil prvú dušičku. „Len dbaj, aby si pri svojej farebnej nádhere šla tiež vždy za správnou farbou! A ty, biela dušička, buď u nás vítaná! Poďte obidve dovnútra, musíte si obliecť pláštiky, u nás je zima!“

     Až teraz sa odvážili dušičky rozhliadnuť okolo seba. Stáli pod veľkými stromami, na krásnej a dobre udržovanej ceste. Bytostný sprievodca ich zaviedol k obrovskému stromu, otvoril dvere a vpustil dušičky dovnútra. Ocitli sa vo veľkej miestnosti, kde viseli plášte všetkých druhov i farieb.

     Biela dušička nevyberala dlho, hneď sa načiahla po bielom teplom kabátiku, ktorý bol taký krásny, ako veľká nadýchaná snehová vločka. Zato jej družka, „pestré vtáčatko“, ako ju nazval bytostný sprievodca, nemohla sa dlho rozhodnúť. Ani jeden plášť sa jej nezdal dosť pekný. Nakoniec si zvolila karmínovo červený s pestrými kvetmi. Oči sprievodcu zosmutneli, keď to videl. Potom šiel popredu a trpezlivo odpovedal obom zvedavým dušičkám na ich početné otázky.

     „Tá cesta tam napravo vedie do ríše zvierat, kde žijú zvieracie duše. Rovno pred nami sú kamene, trávy, skaly a vzácne kovy všetkých druhov. My však ideme tadiaľto doľava, lebo vy pôjdete cestou, po ktorej šli i ostatné duchovné zárodky. Za tú krátku chvíľku, čo sa tu môžete zdržať, uvidíte toho dosť. Tu, napríklad, títo ctihodní kmeťovia, sú škriatkovia stromov. Najstarší svojho rodu.“

     Dušičky sa s úctou pozerali na sivobradých zvetraných obrov, vyzerajúcich z vysokých stromov, okolo ktorých práve kráčali. Potom im sprievodca ukázal malé rastliny, v ktorých sa ku svetlu prebúdzali nežné deti elfov. Vo všetkých veľkých kvetinách, ktoré okolo kvitli, skrývali sa pôvabné bytosti. Boli to elfovia a víli každého druhu, ktorí práve dokončili svoju úlohu na zemi, vrátili sa späť do ríše bytostného a teraz sa starali o prebúdzajúce sa dušičky elfov.

     Bol to prekrásny zážitok a prekvapené dušičky sa nemohli od toho odtrhnúť. Čoskoro však prišli k východu a museli sa rozlúčiť s prívetivým sprievodcom. „Vaša cesta vedie na západ!“ volal ešte za nimi.

     A naozaj! Čoskoro duše uvideli múr, na ktorom bolo veľkými písmenami napísané: „K JEMNOHMOTNOSTI!“ Obišli vysoký múr a náhle sa ocitli uprostred divokého zmätku. Zo všetkých strán dorážali na ne postavy.

     „Poďte s nami, poďte s nami!“ volali na ne vábivo a dušičky videli naraz veľa rúk, ako sa po nich žiadostivo naťahujú.

     Zo zástupu vystúpila akási ľúbivá pani, prehodila pestrofarebnej dušičke ťažký hodvábny plášť cez útle ramienka a podávala jej nádherný zlatý šperk, po ktorom dušička dychtivo siahla oboma rukami. Hneď nato bola obklopená smejúcou sa skupinou, ktorá ju tiahla so sebou.

     Biela dušička sa však úzkostlivo bránila všetkým dotierajúcim postavám, odháňajúc ich od seba, pretože sa jej zdalo, že ich ruky majú škaredé drápy a že z ich napohľad pekných tvári, svietia zlé oči. Zahalila sa tesnejšie do svojho snehobieleho plášťa a pridŕžajúc sa ho oboma rukami, prebehla zástupom ako najrýchlejšie mohla, len aby ju nikto nenasledoval.

     „Nie tak rýchlo, moja malá biela dušička!“ zavolal na ňu prívetivý hlas a v tom sa objavilo pred ňou krásne dievča. Starostlivo jej položilo na ramená biely kožúšok a povedalo: „Ja som tvoja pomocníčka, môžeš mi dôverovať!“

     Duša k nej vzhliadla a uchvátila ju veľká radosť. Pokojne položila svoju ruku do jej a obe ľahko kráčali odtiaľ.

     „Kam zmizla moja farebná družka?“ spýtala sa dušička dievčaťa.

     „Pozri sa, tam stojí jej vodca,“ odpovedalo dievča a ukazovalo na mladíka, ktorý smutne stál na vrchole skaly a pozeral do hlbín. „Ta pestrá duša mu vôbec nedovolila, aby sa k nej priblížil, ale ihneď sa vrhla do náručia ješitnosti a tá ju teraz vedie k sebectvu a túžbe po peniazoch. Ktovie, kam sa až dostane, už teraz klesla veľmi hlboko dolu a jej vodca bude musieť dlho čakať, než ju opäť uvidí!“

     Smutno pozerala biela dušička na pomocníčku, keď sa jej pýtala:

     „A prečo ste ju nezadržali?“

     „Každá duša má vlastnú slobodnú vôľu a my jej môžeme pomáhať len vtedy, pokiaľ si zvolí cestu k dobrému. A potom, ver, neľutujeme práce ani námahy, lebo i pre nás je v tom pomoc, pretože potom smieme i my stúpať s dušami hore. Pokiaľ si prinesieš z pozemskej púti svoj pláštik snehobiely ako je teraz, bez škvŕn, smieš ísť ihneď do svetlého domova, po ktorom všetci túžime a ja budem smieť ísť za tebou. Potom i šaty mojej duše budú očistené,“ pokračovalo dievča a smutne dodalo: „Narábala som s ním predtým dosť ľahkomyseľne a teraz sa očisťujem neúnavnou službou.

     Pozeraj sa sem dolu! Vidíš ten dom? Tam bude tvoje pozemské bydlisko!“

     Biela duša pozrela dolu a uvidela záhradu plnú kvetín, v ktorej stál svetlý dom s veľkou terasou. Na terase sedeli dvaja ľudia, muž a žena v srdečnom rozhovore. Duša sa cítila mocne priťahovaná mladou ženou, z ktorej vyžarovalo tak čisté svetlo, že sa v nej náhle prebudila veľká túžba. Letela dolu, vznášala sa ľahko okolo obidvoch ľudí a potom sa ukryla pod srdce mladej ženy. V tej chvíli na líca ženy padlo niekoľko radostných sĺz. Uchopila ruku svojho muža a vrelo ju stisla, lebo v tom okamžiku pocítila, že k nej prišla nežná, čistá dušička.