Dvaja bratia

Úryvok z knihy: „Stvoření“, od Vladimíra Megreho, 2002

 

V dávnych časoch žili manželia. Dlho nemali deti. V pokročilom veku žena porodila dvoch synov, dvojčatá, dvoch bratov. Pôrod bol ťažký a žena pri pôrode zomrela.

            Otec sa snažil postarať sa o deti a vychovával ich do štrnástich rokov. Ale sám zomrel, keď synom tiahlo na pätnásty rok. Po otcovom pohrebe dvaja bratia zarmútene sedeli v izbe. Dvaja bratia – dvojčatá. Rozdeľovali ich tri minúty v objavení na svete, a preto sa jeden považoval za staršieho a druhý za mladšieho. Po zarmútenom tichu starší brat povedal:

            „Náš otec, umierajúc, povedal nám o svojom smútku, o tom, že nám nestihol odovzdať múdrosť života. Ako budeme žiť bez tejto múdrosti, môj mladší brat? Môžu sa nám vysmiať tí ľudia, ktorí stihli prijať múdrosť od svojich otcov.“

            „Nebuď smutný,“ povedal mladší staršiemu, „často prebývaš v zádumčivosti. Možno, že čas to vyrieši tak, že práve v zádumčivosti poznáš múdrosť. Budem robiť všetko, čo povieš. Dokážem žiť bez zádumčivosti, rovnako je mi život príjemný. Cítim radosť, keď nadchádza deň, i keď zapadá slnko. Budem jednoducho žiť, pracovať na hospodárstve a ty – poznávaj múdrosť.

            „Súhlasím,“ odpovedal starší brat mladšiemu, „lenže nedá sa nájsť múdrosť doma. Nie je tu, nikto ju tu nenechal, nikto nám ju sám neprinesie. Ale rozhodol som sa, som starší a mojou povinnosťou je nájsť všetko múdre, čo je vo svete, pre nás oboch, pre náš rod, ktorý sa predĺži v stáročiach. Nájsť a priniesť ju do nášho domu a darovať ju nám a potomkom nášho rodu. Vezmem so sebou všetko cenné, čo zostalo po našich rodičoch a obídem celý svet, všetkých mudrcov v rôznych krajinách, spoznám všetky ich vedy a vrátim sa do rodného domu.“

            „Tvoja cesta bude dlhá,“ so súcitom povedal mladší brat, „máme koňa, vezmi si ho, voz, nalož čo najviac majetku, aby si cestou nestrádal. Zostanem doma a budem čakať na teba múdrejšieho.“

            Nadlho sa lúčili bratia. Minuli roky. Šiel starší brat od mudrca k mudrcovi, od chrámu do chrámu, poznával učenia východu i západu, pobýval na severe i na juhu. Mal výbornú pamäť, bystrý rozum, všetko chápal rýchlo a ľahko si zapamätával.

            Skoro šesťdesiat rokov šiel svetom starší brat. Zošediveli jeho vlasy a brada. Zvedavý rozum stále putoval a múdrosť poznával. Šedivý pútnik sa medzi ľuďmi začal považovať za najmúdrejšieho. Húfom ho nasledovali žiaci. Štedro rozdával múdrosť všetkým zvedavým rozumom. S nadšením vnímali mladí i starí. A šírila sa pred ním veľká sláva, rozprávajúc ostatným o príchode veľkého mudrca.

            V aureole slávy, obklopený davom úlisných žiakov, sa stále viac približoval šedivý mudrc k domu, v ktorom sa narodil, z ktorého odišiel ako pätnásťročný mladík, v ktorom nebol šesťdesiat rokov.

            Všetci ľudia osady mu vyšli naproti a tiež mladší brat s podobnými šedivými vlasmi, jasajúc vybehol mu v ústrety a sklonil hlavu pred bratom – mudrcom. A s radostným dojatím zašepkal:

            „Požehnaj mi, môj brat – mudrc. Vojdi do nášho domu, omyjem tvoje nohy po dlhej ceste. Vojdi do nášho domu, môj múdry brat a odpočiň si.“

            „Splnil som svoju povinnosť. Spoznal som učenie veľkých mudrcov, stvoril som svoje. V dome sa nezdržím dlho, učiť ostatných – to je teraz moja úloha. Ale sľúbil som ti priniesť do domu múdrosť, to aj dodržím a zostanem tvojim hosťom jeden deň. Počas tejto doby, môj mladší brat, poviem ti múdre pravdy. Tu je prvá: všetci ľudia majú žiť v prekrásnej záhrade.“

            Utierajúc bratove nohy čistým uterákom s krásnou výšivkou, sa mladší brat stále snažil vyhovieť a povedal:

            „Ochutnaj, na stole pred tebou sú plody z našej záhrady, sám som pre teba zobral tie najlepšie.“

            Zádumčivo mudrc ochutnával rôzne prekrásne plody a pokračoval:

            „Je treba, aby každý človek, žijúci na zemi, sám vypestoval rodový strom. Až zomrie, tak ten strom zostane dobrou pamiatkou pre jeho potomkov. A tiež im bude čistiť vzduch. My všetci máme dýchať dobrý vzduch.“

            V rýchlosti sa mladší brat začal starať a povedal:

            „Prepáč, môj múdry brat, zabudol som otvoriť okno, aby si mohol dýchať čerstvý vzduch.“ Roztiahol záclonku, otvoril okno a pokračoval: „Dýchaj vzduch dvoch cédrov. Zasadil som ich v tom roku ako si odišiel. Jednu jamku pre sadeničku som vykopal svojou lopatkou a pre druhú som vykopal jamku tvojou, s ktorou si sa kedysi v detstve hrával.“

            Mudrc sa zádumčivo díval na stromy, potom prehovoril:

            „Existuje veľký cit – láska. Nie každému je dané prežiť život s láskou. A tiež existuje veľká múdrosť: každý človek svojim každým dňom má usilovať o lásku.“

            „Aký si múdry, môj starší brat!“ zvolal mladší. „Poznal si veľké múdrosti, pred tebou prichádzam do rozpakov, prepáč, ani som ťa nezoznámil so svojou manželkou,“ a vykríkol smerom ku dverám: „Starenka moja, kde si?“

            „Veď som tu,“ ukázala sa vo dverách starenka, nesúc v mise teplé pirôžky. „Zdržala som sa s pirohmi.“ Veselá starenka položila na stôl pirôžky, priblížila sa k svojmu mužovi a pološeptom, ktorý započul starší brat, povedala:

            „A naviac, môj mužíček, prepáč mi, ale ja teraz odídem, musím si ľahnúť.“

            „Čo je to s tebou, moja ľahkomyseľná, že si sa zrazu rozhodla odpočívať. Máme váženú návštevu, môjho milovaného brata, a ty...“

            „Nie je to moja vina, točí sa mi hlava a je mi na vracanie.“

            „A z čoho sa ti mohlo urobiť zle?“

            „Možno - asi sa nám znovu narodí dieťatko,“ so smiechom povedala odchádzajúca starenka.

            „Prepáč mi, môj brat,“ rozpačito sa ospravedlňoval mladší staršiemu, „nepozná cenu múdrosti, vždy bola veselá a zostala taká i v starobe.“

            Stále dlhšie zostával mudrc zamyslený. Jeho zadumanosť prerušil šum detských hlasov. Počul ich mudrc a povedal:

            „Človek sa má snažiť, aby spoznal veľkú múdrosť, ako vychovať deti šťastné a spravodlivé ku všetkému.“

            „Hovor, múdry brat, túžim urobiť svoje deti a vnúčatá šťastnými. Pozri sa, tu sú moje vnúčatá.“

            Vo dverách stáli dvaja chlapci, nemali viac ako šesť rokov a asi štvorročné dievčatko a hádali sa. Snažiac sa ich upokojiť, mladší brat povedal:

            „Rýchlo mi povedzte, čo sa vám stalo, moji hluční a nerušte náš rozhovor.“

            „Oj,“ vykríkol menší chlapček, „z jedného deduška vznikli dvaja. Ktorý je náš a ktorý nie je, ako sa v tom mám vyznať?“

            „Veď náš deduško sedí tuto, čo vám to nie je jasné?“ A dievčatko - vnučka pribehla k mladšiemu z bratov, pritisla sa tváričkou k nohe, strapatila mu fúzy a štebotala:

            „Deduško, deduško, ponáhľala som sa za tebou, aby som ti ukázala, ako som sa naučila tancovať a bratia sa na mňa prilepili. Jeden chce s tebou kresliť, vidíš, priniesol si so sebou doštičku. Druhý nesie šalmaj* a píšťalku, chce, aby si mu na ne zahral. Deduško, deduško, ale veď ja som sa prvá rozhodla ísť za tebou. Povedz im to. Pošli ich, deduško, preč.“

            „Ste dvaja, deduškovia, rozsúďte,“ šveholila vnučka, „kto z nás šiel prvý? Tak rozsúďte, aby som išla prvá ja, lebo sa od veľkej krivdy rozplačem.“

            S úsmevom a smútkom sa díval mudrc na vnúčatá. Pripravujúc múdru odpoveď, napínal vrásky na čele, ale nič nepovedal. Zrozpačitel mladší brat, ukončil vzniknutú pauzu, rýchlo vzal z detských rúk šalmaj a bez premýšľania povedal:

            „Vôbec sa nemáte čo hádať. Tancuj, moja neposedná krásavica, budem hrať k tvojmu tancu na šalmaj. Môj milý muzikant mi pomôže hrať na píšťalku. A ty, maliar, nakresli to, čo vytvárajú zvuky hudby a ako tancuje svoj tanec baletka. Tak, rýchlo všetci do práce.“

            Mladší brat hral svoju veselú a prekrásnu melódiu a uchvátené vnúčatá ho súčasne doprevádzali, vytvárajúc svoje, obľúbené. So svojou píšťalkou sa snažil v melódii nezaostávať v budúcnosti veľký muzikant. Ako baletka skákalo dievčatko, celá červená, radostne vytvárajúc svoj tanec. Budúci maliar kreslil radostný obraz.

            Mudrc mlčal. Mudrc spoznal... Keď zábava skončila, zdvihol sa:

            „Pamätáš sa, môj mladší brat, na starý otcov sekáč a kladivo? Daj mi ich, chcem vysekať do kameňa svoje hlavné ponaučenie. Teraz odídem. Asi sa už nevrátim. Nezastavuj ma a nečakaj.“

            Starší brat odišiel. So svojimi žiakmi sa priblížil ku kameňu, ktorý ohýbala cesta. Cesta, ktorá pozývala pútnikov od ich domu do ďalekých krajín pre múdrosť. Ubehol deň, prichádzala noc a šedivý mudrc stále klopal, vysekával do kameňa nápis. Keď vysilený starček skončil, jeho žiaci prečítali:

            „Čo hľadáš, pútnik, všetko nesieš so sebou, a s každým krokom to strácaš, nenachádzajúc nič nové.“

            Všetky múdrosti, o ktorých rozprával starší brat, mladší uskutočnil v konkrétnom živote. Ale kto tieto múdrosti naučil mladšieho brata? Nikto. Všetky vesmírne múdrosti sú naveky v každej ľudskej duši od okamžiku jej stvorenia. Len pri dlhom mudrovaní sa človek sám vzďaľuje od toho hlavného.